I smrt se zahojí

Časopis RAK, 8/2009



Paso doble s čitateľmi i kritikou

Remeselne zvládnuť aparát typických prostriedkov literárnej postmoderny asi nie je, ako sa už neraz ukázalo, žiaden problém. Nijaký iný smer totiž nepozval do košiara písanej slovesnosti toľko autorov – inžinierov, ktorí celkom nemúzicky, no zrejme s o to nástojčivejšou vervou pospájali, inštalovali, zvariovali či zmutovali všetko, čo kde kedy ponachádzali, odkukali, vyčítali alebo im len tak slina na jazyk priniesla. ??o na tom, že ich technicistické konštrukty, s pribúdaním svedčiace leda o grafomanstve, boli a sú na nulovej, resp. nepatrnej umeleckej úrovni. V literatúre sa napokon medzičasom dobre zabývali, ba od žoviálnejšej časti kritiky sa naveľa dočkali i pozitívnych oziev, takže od etablovaných sa v súvislosti s nimi plynulo prešlo k sklo??ovaniu výrazu renomovaní. Svojím utešene sa rozrastajúcim dielom vychádzajú dnes títo autori v ústrety nezvyčajne širokej palete konzumentov: na jednej strane nepoh??dajú komunikačným klišé, miestami bezmála ľudovým humorom a telenovelovými zápletkami; na strane druhej sa v ich textoch sťaby povinný tanček ocitajú kvázi originálne, väčšinou však samoúčelne použité a na ohúrenie zamerané spisovateľské grify. Pritom netreba zabudnúť ani na priehrštia toho najspoľahlivejšieho korenia, čo sa tu vyskytuje, čiže hodne, hodne sexu. V konečnom dôsledku stačí už iba daktoré z chýrnejších vydavateľstiev, ktoré vyššie opísané lopotenie zaštíti svojou značkou, opatrí profesionálnou grafikou a úspešný mainstreamový autor je na svete. Mám dojem, že zmienené atribúty sa vo veľkej miere vzťahujú aj na tvorbu súčasného českého básnika a prozaika Jana Pavla, konkrétne na románový debut I smrt se zahojí (Praha, Nakladatelství Slovart 2007). V začiatkoch text upútava prepletaním viacerých dejových vrstiev a známych historických faktov s fikciou, no len dotiaľ, kým nevyjde najavo, že autor maskuje rôznymi spôsobmi v podstate tú istú bezradnosť. Nefunkčnou rekvizitou číslo jeden je americký herec James Dean, filmový idol prvej polovice päťdesiatych rokov 20. storočia, ktorý v úvode knihy (presne podľa skutočnosti) hynie pri automobilovej nehode v útrobách svojho Porsche Spyder. Pavlov Dean stretáva krátko pred smrťou tajomné dievča menom Emília, ktorá sa stane jeho milenkou, stihne otehotnieť a vzápätí ju prekvapuje správa o Jamesovom nešťastí. Smrť milenca Emíliou zrejme pohýna natoľko, že ako pôvodom Češka (apropo, jej rodičia umreli pri autohavárii) sa v čase najtvrdšieho komunizmu dobrovoľne vracia z Ameriky do Československa. Popravde, inú možnosť ani nemá, lebo pri onakvejšom variante by zhruba po polstoročí nemohlo náhodou vysvitnúť, že Deanova Emília je vlastne alzheimerovou chorobou postihnutá babička, o ktorú sa v pražskom byte obetavo stará vnuk Jakub, inak hlavný hrdina románu. Neuralgickým bodom sú aj Emíliine listy Jamesovi v angličtine, ktorých preklad autor vždy poctivo ponúka na príslušnej strane pod čiarou. Ich rozsah takéto riešenie skôr spochybňuje, adresát i pisateľ sú predsa známi, pričom v texte je ďalej odkaz aj na babičkinu anglickú vravu. Prekladateľský ošiaľ najvypuklejšie šarapatí na strane 128, kde Pavel s chuťou tlmočí frapantný dialóg: „James, is it you?* Ano, jsem to já, Jakub. That´s right. Finally...**; *Jamesi, jsi to ty? **To je dobře. Tak konečně...“ Ale poďme ešte do úvodných sekvencii románu, ktoré sú každopádne ukážkou autorovej neschopnosti či neochoty zmysluplne selektovať. V akejsi prízračnej vidine rozdelenej na dve časti sú Jakub s manželkou Sofiou napríklad prenasledovaní obzvlášť krvilačným zvieraťom, ktoré sa ich usiluje zožrať alebo aspoň roztrhať. V inom segmente textu Jakub a Sofia pre zmenu autom prekračujú česko-rakúsku štátnu hranicu a tešia sa na pobyt vo Viedni. Jakub sa ocitá vo vnútornej nepohode, pretože nevie, ako vysvetlí Sofii fakt, že v onom meste pozná Café Central, kam pred rokmi pozval vtedajšiu priateľku a teraz tam plánuje pozvať aj Sofiu (žeby inšpirácia Dobšinského rozprávkou Múdry Maťko a hlupáci?). V ďalšej separovanej pasáži rozprávania uniká tentoraz osamotená Sofia zlému mužovi „a i když ho nevidí, přesto ví, že ho dobře zná“ (s. 22). Slovom, odhliadnuc od obsahu, uvedené prestrihy v románe nič nerozvíjajú, na nič nenadväzujú a nič nenadväzuje na ne. Azda to miestami chcelo evokovať rýchly filmový overdrive s hororovými prvkami, dejovú akčnosť a premyslené psychologizovanie, ibaže vstupný nápor na čitateľovu pozornosť sa postupne premenil na previerku elementárnej súdnosti.

Ak sa však v románe I smrt se zahojí Pavel naozaj na niečom generálne popálil, je to zaručene obraz rozpadu manželského zväzku Jakuba a Sofie. Z banálnych nedorozumení, zbytočných hádok, konfliktov a nakoniec rozchodu vyťažil ako prozaik iba prvoplánovú obscénnosť a podgurážene krčmové reflexie o rodine a otrávenom živote. Z hľadiska jazyka zase ustrnul pri omieľaní fráz a nie práve salónnych výrazov. Pars pro toto hajzel (po slovensky hajzeľ). Osobne nemám proti používaniu tohto dysfemizmu v literatúre nijaké výhrady, najmä ak je zaradený funkčne, lež Pavlov prístup pripomína od určitého momentu zvláštny druh obsesie. „Je to všechno v hajzlu“ (s. 23), konštatuje Sofia po náhlom a definitívnom odchode svojej matky z garsónky, ktorú zdieľajú spolu s Jakubom. „Nech toho do hajzlu!“ (s. 29), pobáda Jakub uprostred noci opitú Sofiu, aby vypla rádio. Doslova hody pripravil autor čitateľovi na stranách 52 a 53, kde sa „hajzľovaniu“ neubránil najprv James Dean (temer refrénové „...a je to všechno v hajzlu“) a po čom Sofia, keď oťapená kombináciou fernetu s Ataralginom vzdoruje Jakubovým záchranným úkonom so slovami „Jdi do hajzlu!“ a „Ty hajzle, ty ses teda pěkně vybarvil! Nechal si mě samotnou!!“ Vari najopodstatnenejšie si v knihe uľavuje Jakub pri náleze výkalu, ktorý na dlážke v predsieni zanechala dementná babička: „Do hajzlu, vykřikl jsem“ (s. 100). Poetiku bulvárneho suterénu vyjadrovania a konania preferuje Pavel i vo finálnej fáze znášania „dôkazov“ o nevyhnutnosti rozvodu protagonistov. Rozhodujúcim svedectvom (súdiac podľa rozsahu kapitoly) o kríze vzťahu má byť snáď skormútené a o to slaboduchejšie líčenie obapolnej nespokojnosti so sexuálnou aktivitou partnera, napríklad: „Jakub: Je to s ní teď, jako bych ho strkal do nafukovací panny“ (s. 57); „Sofie: Že by měl někde jinou?“ (s. 58) a pod. Pavel neponecháva nič na náhodu ani v prípade emocionálne naskrz otupeného príjemcu. Keď počas milovania v menej tradičnej polohe Jakub nečakane zlyháva ako muž, stane sa mu, mamľasovi, toto: „Najednou mu Sofie vrazí facku. ´Haló! Kde seš?! Na co zase myslíš?´ zvyšuje jeho žena hlas“ (s. 35). Mno a čo sa neprihodí v situácii, v ktorej začína Jakub zvažovať Sofiou proponovaný rozvod? Ľať: „Sofie k němu přistoupila a jednu mu vrazila“ (s. 45).

Afekty a kotrmelce dosahujú v románe jednako i virtuóznejšie štádiá. Najpríznakovejšie sú tie, v ktorých Pavel opúšťa teritórium rudimentárnej vierohodnosti a vydáva sa na exkurz do oblasti na hranici science-fiction. Príkladom môže byť hoci sexuálne frustrovaný Jakub, ktorý si v úsilí pomstiť sa všetkým ženám na svete volí na strane 116 ozaj podivnú metódu onanovania. V kalendári si pekne od 1. januára zoradí ženské mená a pri každom sa pohlavne ukojí. Čuduj sa svete, ťažkosti sa dostavujú až pri Dorote, z čoho podľa autorom ponúknutej súpisky vychodí, že Jakub zažil v priebehu niekoľkých hodín súhrnne tridsaťdva orgazmov (!). Kuriózny je i záver románu, v ktorom si Jakub zaobstaráva obytnú jaskyňu na Kanárskych ostrovoch (na strane 141 sa vyníma počítačový obrázok pevniny s komiksovo poatým pútačom „TADY JE JAKUBOVO!“), kam sa presťahuje a vedno s psychicky vyšinutou priateľkou Jitkou, verme, zakúša zaslúžené šťastie. Netvrdím, že literatúra napospol neznesie happyend, no Pavlova románová prvotina sa skončila fakticky neinak, než sa začala: cirkusovým dubasením, efektmi a pózovaním. Vydržať bezmála dvesto strán v porovnateľne úpornom kýči by skolilo aj oveľa skúsenejšieho gýčiara. S knihou Jana Pavla je to ako s tým štylizovaným juhoamerickým tancom. Pobaví, unesie, pošteklí, zamrazí, no kvôli zážitku z býčích zápasov treba zájsť na koridu.

Marek Mitka